DEJINY ŽIDOVSKEJ KOMUNITY V STUPAVE
Počiatky židovského osídlenia v mestečku Stupava, v oblasti slovenského záhoria, boli podľa predvojnových historikov kladené do rímskeho obdobia, resp. do konca stredoveku. Nie je úplne vylúčené, že tu našlo svoje útočisko niekoľko rodín po vyhnaní Židov z Bratislavy v roku 1526. Prvé písomné a tým jednoznačne zdokladovanteľné zmienky o prítomnosti Židov v Stupave pochádzajú až z obdobia prvej polovice 17. storočia a pojednávajú o prenájme miestneho mýta členom židovskej komunity. Počet členov komunity bol posilnený po vyhnaní Židov z Viedne a územia Dolného Rakúska v rokoch 1669-1670, kedy sa v Stupave usadilo viacero, zväčša zámožnejších rodín. V čele židovskej obce v tom čase stál obchodník a dvorný dodávateľ striebra Lazar Hirschl (zomr. 1699). Jeho zásluhou boli vykupovaní židovskí zajatci z Turkami okupovaného Budína. Túto udalosť zachytil vo svojich pamätiach očitý svedok udalostí, pražský rabín Jicchak Schulhof. Súčasťou židovskej komunity bola modlitebňa v prenajatom panskom dome a cintorín. Najstaršie datované náhrobníky pochádzajú z 80. rokov 17. storočia. Doba vzniku založenia spolku pre opateru chorých a pochovávanie zosnulých, Chevra Kadiša, sa dokonca datuje o polstoročie skôr, od roku 1640. Behom kuruckých vojen (1709) sa veľká časť židovskej komunity v Stupave uchýlila dočasne pod ochranu bratislavskej židovskej obce na bratislavskom Podhradí. Gróf Mikuláš Pálfi udelil 1. januára 1722 židovským rodinám v Stupave privilégium, ktoré obsahovalo práva a povinnosti. Mali právo na vlastnú samosprávu na čele s vlastným richtárom a obecným vedením, predĺžil im prenájom panského domu na účely modlitebne a povolil rozšírenie židovského cintorína. Ďalej im umožnil voľný obchod s rozličným tovarom na celom území panstva, výrobu piva a košer vína pre vlastnú potrebu. Židovská komunita bola povinná odvádzať zemepánovi ročne 500 zlatých, vrátane sumy za „ochranu“ (tzv. Schutzgeld). Privilégium bolo opätovne potvrdené v rokoch 1739, 1755 a 1758, nové ustanovenia sa týkali prijímania ďalších židovských rodín (z 50 rodín v 30. rokoch sa počet zvýšil o 15 rokov na 62 rodín) a zvyšovania židovských poplatkov, ktoré sa v poslednej konfirmácii privilégia zvýšilo až na 600 zlatých. V čele židovskej komunity stáli väčšinou príslušnící rodín Geiringer, Herzfeld a Theben. V roku 1786 sa založila židovská škola (Normalschule) s nemeckým vyučovacím jazykom, jedna z prvých svojho druhu na území Slovenska. Jej existencia trvala len niekoľko rokov. Behom napoleonských (1809/10) vojen sa mnohí židovskí obyvatelia z Bratislavy a okolia usadili u svojich súvercov vo Svätom Juri a Stupave. Židovské obyvateľstva se vtedy venovalo najmä drobnému obchodu, manufaktúre a remeslu, ale nachádzame medzi nimi i niekoľko veľkoobchodníkov a nájomcov veľkostatkov. Rozvoji židovskej obce prispievala aj vysoká kvalita ješivy pod vedením rabi Mordechaja Beneta (1772-1849), ktorú navštevovali žiaci nielen zo západného Slovenska, ale aj z Moravy a Burgenlandu. Počas revolúcie v rokoch 1848-49 dochádzalo na mnohých miestach územia Slovenska k antisemitickým výtržnostiam.
V 60. rokoch 19. storočia došlo k znovuotvoreniu židovskej ľudovej školy s nemeckým vyučovacím jazykom, neskôr došlo k jej začleneniu do samostatnej obecnej školy. Po schizme uhorského židovstva (1868/69) sa židovská náboženská obec prihlásila k ortodoxnému smeru. Vedľa nej existovalo niekoľko charitatívnych spolkov, ktoré si kládli za cieľ podporu sociálne odkázaných členov obce, rozvoji kultúrnych a vzdelávacích aktivít židovskej komunity (Chevrat Gmilut Chesed, Bikur Cholim, Spolok židovských žien); sociálne aktivity doplňovali sirotinec, starobinec a košer kuchyňa.
V rokoch 1914-1918 bojovali na bojiskách 1. svetovej vojny aj mnohí židovskí obyvatelia zo Stupavy a okolia. V novembri 1918 došlo podobne, ako vo viacerých iných obciach v regióne Záhoria, k násilným protižidovským akciám zo strany vojenských navrátilcov, ktorí poškodzovali obchody i súkromný majetok židovských obyvateľov mesta. Začiatkom roku 1919 boli Židia násilím donútení opustiť svoje domovy a návrat sa im umožnil až potom, čo väčšina ich domovov aj s majetkom bola rozkradnutá a zdevastovaná.
Po vzniku ČSR sa však situácia rýchlo znormalizovala. Židovská obec vlastnila okrem obecného domu, synagógy a cintorína, aj obecnú knižnicu a bitúnok pre košer jatky. Židovská obec financovala prevádzku nocľahárne, ľudovej kuchyne a podporovala sociálne slabých členov. Židovskí obyvatelia boli početne zastúpení v slobodných povolaniach (lekári, advokáti, úradníci). Vačšina z nich sa venovala obchodu a poľnohospodárstvu. Spolkovú činnosť reprezentovali najmä sionistické organizácie (Bnej Akiva, Mizrachi, Židovské národné hnutie) a náboženské spolky (Agudat Jisrael). V komunálných voľbách získala jeden mandát Židovská strana, niekoľko postov v mestskom zastupiteľstve získali i židovskí politici z iných politických strán.
Po vzniku Slovenského štátu došlo k arizácii židovských obchodov a podnikov (1939) a rozpusteniu všetkých židovských organizácií a spolkov. Jedinou väzbou medzi židovskou obcou a úradmi bola Ústredňa Židov, resp. jej pobočka pre Bratislavu a okolie, ktorej podliehalo 71 miestnych židovských rodín (203 osôb). Po vylúčení Židov z ekonomických aktivít, úradov a škôl, došlo k okliešteniu ich občianskych a majetkových práv. Židovská ľudová škola sa dočasne rozšírila na 8-triednu školu. Mnohí členovia Židovskej obce boli odvedení na nútené práce do pracovných stredísk alebo boli nútení pracovať v kameňolome v neďalekej Borinke.
Deportácie boli zahájené transportom mladých žien do zberného tábora na Patrónke (25. 3. 1942) a ďalej do koncentračného tabora v Osvienčime. O niekoľko dní boli deportovaní mladí muži cez zberný tábor v Seredi do koncentračného tábora v Majdanku. V druhej polovici apríla deportovali židovské rodiny priamo do koncentračných táborov v Poľsku. Po prerušení deportácií v októbri 1942 bolo v Mariánke, na miestnom zámku internovaných niekoľko rodín (asi 138 osôb), chránených výnim kami a zahraničnými pasmi. Po vypuknutí SNP zatkli nemecké vojská zvyšok židov ských obyvateľov a deportovali ich cez zberný tábor v Seredi do koncentračných táborov. Len niekoľkým sa podarilo ukryt‘ u slovenských susedov.
Po skončení 2. svetovej vojny sa vrátilo do Stupavy niekoľko pôvodných ži dovských obyvateľov. V roku 1948 tu ešte bývalo 16 posledných židovských občanov, z ktorých väčšina v priebehu nasledujúceho roka emigrovala do novovzniknutého štátu Izrael.
V Stupave sa okrem iných významných osobností narodil aj Angelo (Jozef) Neumann (1838-1910), tenorista a riaditeľ (od roku 1888) Novej nemeckej opery v Prahe (dnes „Státni opera“). Zo Stupavy pochádzajú aj rodičia slávneho hudobného skladateľa a divadelného organizátora Maxa Reinhardta (Goldmanna, 1873-1943), ktorý až do svojej emigrácie do USA, mal v Stupave registrovanú domovskú príslušnosť.
V dnešnej dobe pripomína bohaté dejiny miestnej židovskej komunity už len jeden z najstarších, zachovaných cintorínov na Slovensku, značne prestavaná budova niekdajšieho rabinátu a synagógy. Táto bola postavená v roku 1803 potom, čo priestory pôvodnej, prenajatej zemepánskej budovy už prestali byť kapacitne postačujúce. Baroková synagóga je jednou z dvoch zachovaných synagóg deväťklembového typu na Slovensku. Hlavnej modlitebni dominujú štyri stĺpy, ktoré podopierajú strop a ohraničujú miesto centrálne umiestnenej bimy. V roku 1891 došlo najmä vďaka finančnej podpore viedenského obchodníka a stupavského rodáka Sigmunda Geiringera (1849-1927), k obnove synagogálnych priestorov. K menším úpravám došlo aj o niekoľko rokov neskor, keď si v roku 1903 miestna komunita pripomenula 100. výročie výstavby synagógy.
Obdobie 2. svetovej vojny a najmä nasledujúce roky, stáli v znamení postupnej devastácie budovy, keď synagóga slúžila ako sklad. Bol zničený vzácny mobiliár, ako aj dekoratívna výzdoba Áronu, kterého zaujímavým prvkom bolo netradičné plastické vyobrazenie rúk, držiacich dosky desatora. Totálnu degradáciu nezastavilo ani zapísanie synagógy do centrálneho zoznamu národných kúltúrnych pamiatok v roku 1988. V 90. rokoch minulého storočia, v dôsledku častých zmien vlastníckych vzťahov, bol interiér synagógy využívaný už len ako skládka odpadu. Došlo ku kolapsu centrálnej kopuly, odcudzeniu neskorobarokových okenných kovaní, okenných výplní a chýbala väčšia časť strešnej krytiny. Podlaha v hlavnej modlitebni a ženskej galérii boli v 60. rokoch vyliate betónom, čo je ešte aj dnes jednou z hlavných príčin pretrvávajúcich problémov s vlhkosťou objektu. Výrazne bola narušená aj celková statika synagógy a hrozil jej bezprostredný zánik.
V roku 2006 sa však zásluhou neziskovej organizácie JEWROPE (finančnej podpore súkromných sponzorov, MK SR, Rothschild Foundation, World Monuments Fund, ÚZ ŽNO a iných) a najmä vďaka osobnej iniciatíve a nasadeniu jej štatutára Tomáša Sterna, podarilo započať s komplexnou rekonštrukciou synagógy. Jej hlavná etapa bola ukočená v roku 2008, pri príležitosti 205. výročia postavenia synagógy. Slávnostného aktu sa vtedy zúčastnili okrem asi 200 hostí, hlavný kántor viedenskej židovskej obce Šmuel Barzilai s chlapčenským zborom, ako aj zástupcovia židovskej komunity a diplomatického zboru.
V roku 2013 získal JEWROPE prestížne Ocenenie za príkladnú obnovu historických objektov v Bratislavskom kraji, ktorú každoročne udeľuje Academia Istropolitana Nova, v partnerstve s Bratislavským samosprávnym krajom. Vďaka spolupráce JEWROPE s Jaroslavom Klenovským a Danielom Polakovičom z pražského Židovského múzea, sa v rokoch 2015-2016 zmapoval miestny židovský cintorín a realizovala sa pasportizácia všetkých zachovaných, viac ako 1500 náhrobných kameňov. Výsledkom bude onedlho spístupnená online databáza získaných údajov. V priestoroch synagógy sa vďaka rozsiahlej, stále však ešte neukončenej obnove, niekoľko rokov konajú početné kultúrne a společenské podujatia, výstavy a koncerty. V najbližších mesiacoch by mala byť otvorená aj stála výstava dejín Židovskej komunity v Stupave.
Daniel Polakovič
Tomáš Stern
